Europa in Circolo 2020 – Slovacchia

Just another WordPress site

Europa in Circolo 2020 – Slovacchia

Dobrý deň všetkým milovníkom súčasnej európskej literatúry Srdečne Vás zdravím z pôdy Slovenského inštitútu v Ríme v rámci 3. edície projektu „Europa in Circolo/ Európa v prepojení“ Ide o projekt kultúrnych inštitútov a akadémií rímskeho klastra EUNIC v úzkej spolupráci s Európskou knižnicou v Ríme My na Slovenskom inštitúte v Ríme sa veľmi tešíme že napriek zložitej situácii v dôsledku pandémie Covid ktorá tento rok bráni osobnej priamej účasti slovenského autora na prezentácii svojej knihy v Ríme, projekt je živý a podarilo sa nám preniesť jeho prezentáciu do online priestoru Slovenský inštitút v Ríme sa zúčastňuje na tomto projekte už po tretíkrát Vždy sa snažíme priniesť pre talianskeho čitateľa zaujímavého súčasného slovenského autora, ktorého dielo bolo preložené do taliančiny Nie je tomu ináč ani tentokrát O chvíľu Vám predstavíme slovenskú spisovateľku Svetlanu Žuchovú a jej knihu „Obrazy zo života M.“, ktorú v Taliansku vydalo vydavateľstvo Mimesis Autorku predstaví pani Miroslava Vallová, riaditeľka Literárneho informačného centra Bratislava A o svojom pohľade na knihu porozpráva samotná autorka knihy Svetlana Žuchová Prajem Vám príjemné sledovanie a príjemný čas strávený nad knihou, ktorej taliansku verziu nájdete priamo v Európskej knižnici v Ríme Ďakujem Predovšetkým mi dovoľte pozdraviť kolegov z Európskej knižnice v Ríme, s ktorou dlhodobo spolupracujeme Som veľmi rada, že môžeme návštevníkom Európskej knižnice predstaviť slovenskú spisovateľku Svetlanu Žuchovú Trojnásobná finalistka najvýznamnejšej slovenskej ceny za prózu Anasoft Litera je aj laureátkou Európskej ceny za literatúru za svoj román Obrazy zo života M V talianskom preklade táto kniha vyšla v roku 2017 a len rok nato vyšla v talianskom preklade jej predchádzajúca kniha Zlodeji a svedkovia V rozprávaní o týchto dvoch knihách, ktoré sú k dispozícii v talianskom jazyku, predstavíme autorku a jej dielo V prvej knihe, Zlodeji a svedkovia (napísaná bola ako prvá a preložená ako druhá), autorka rozpráva príbeh štyroch mladých ľudí, štyroch emigrantov žijúcich v krajine, ktorá nie je ich krajinou, lebo krajinu svojho pôvodu opustili, a už táto téma je blízka slovenskému čitateľovi, lebo Slovensko má dlhú a aktuálnu tradíciu vysťahovalectva, ale aj čitateľovi talianskemu, či už z pohľadu talianskych vysťahovalcov, po dlhé desaťročia opúšťajúcich krajinu, alebo aj z pohľadu situácie oveľa súčasnejšej, ktorá sa týka talianskej imigrácie, prisťahovalcov, ktorí prichádzajú do Talianska a Taliansko je voči týmto prisťahovalcom systémovo veľmi veľkorysé

Pri čítaní prvých strán tejto knihy môže mať čitateľ pocit, že ho priamo zaplavuje prúd drobných príbehov, opisov drobných udalostí, ktoré nasledujú jedna za druhou, a až neskôr si uvedomí, že ide o sériu udalostí vyrozprávaných rozličnými osobami z ich vlastného hľadiska Autorka v jednom rozhovore uviedla, že týmto spôsobom písania sa pokúšala odhaliť príbeh, ktorý sa takmer vždy skrýva za maličkosťami, za každodennými zvykmi, za drobnými príhodami bežného života V knihe vystupujú aj postavy, ktoré zostali na Slovensku, napríklad mama hlavnej postavy Marisie Marisia je postava prechádzajúca z jednej knihy do druhej, nachádzame ju tak v knižke Zlodeji a svedkovia ako v knihe Obrazy zo života M Pred naším čitateľským pohľadom sa rozvíja situácia, v ktorej títo mladí ľudia, ktorí vo svojej krajine opustili určitý druh situácií, čiže situácií, v ktorých sa necítili dobre, boli sklamaní, nenachádzali priestor pre slobodu a tvorivosť, mali ambície robiť niečo kreatívnejšie, čo by ich napĺňalo väčším uspokojením aj z hľadiska ekonomického, a dúfali, že toto všetko by mohli nájsť v krajine, do ktorej odišli, odrazu si uvedomujú, že sa pohybujú v kruhu: pokúšajú sa nájsť stabilitu, založiť si rodinu, nájsť pevný bod, trváce hodnoty, nájsť si miesto, kde by sa mohli začleniť, kde by mohli získať takmer to isté, čo zanechali vo svojej vlastnej krajine Takže načo boli všetky tie útrapy, čo si museli prežiť v krajine, do ktorej odišli? Druhý román, Obrazy zo života M, ďalej rozpráva príbeh Marisie, ktorá sa vracia do svojej krajiny, kde jej mama pomaly umiera a Marisia s ňou prežíva toto dlhé obdobie pred smrťou Autorka veľmi presne oddeľuje umieranie a smrť, teda smrť a obdobie pred ňou, cestu k smrti Marisia sa pokúša znovu začleniť, hľadá blízke osoby Je rovnako prekvapená, že nájde okolo seba osoby tej istej krvnej skupiny

Je to rodina jej nového priateľa, keďže sa rozišla s priateľom, z predchádzajúcej knihy S novým priateľom Otom sa pokúša budovať si nový život A tu nás autorka znovu prekvapuje Mohlo by sa nám zdať, že opisuje banálne, každodenné veci a udalosti, veľa opisuje, opisy nachádzame na každej strane knihy, opisy iných ľudí, opisy rozličných úkonov, opis noci, keď má Marisia službu v nemocnici, kde pracuje ako zdravotná sestra Cítime veľký odstup, autorka sa veľmi starostlivo vyhýba tomu, aby začrela do emócií, mohlo by sa zdať, že tvárou v tvár blížiacej sa smrti Marisiinej mamy je akási chladná No ak sa čitateľ skutočne sústredí, alebo skôr naopak, ak sa nechá unášať, pochopí, že je to len spôsob, akým sa autorka, alebo presnejšie literárny subjekt, pokúša vyrovnať s neprekonateľnými vecami, s emocionálnou ťarchou, so smrťou A musíme si uvedomiť, tak pri prvej ako pri druhej knižke, ktoré, ako sme už povedali, boli preložené do taliančiny, že dve základné témy našej autorky sú smrť, ako vnímať smrť, ako prijať smrť, ako preniknúť do tajomstva smrti, a potom samota, osamotenie Smrť a samota, toto sú dve témy Svetlany Žuchovej a ona sa k týmto dvom témam pokúša priblížiť svojím zvláštnym spôsobom Spôsobom nie zvyčajným, i keď v každej knihe trochu iným, ale nikdy nie banálnym, spôsobom netypickým aký v súčasnosti v slovenskej literatúre nenachádzame Je zaujímavé, že u Svetlany Žuchovej môžeme nájsť aj správy z jej sveta spisovateľského, zo života spisovateľky Hovorí nám tak trochu aj o tom, ako píše Hovorí o tom občas aj v rozhovoroch, no zmienky o tvorbe, o písaní nachádzame aj v jej tvorbe Vraví: „Pre mňa je dôležité nájsť postavu, zaujímavú postavu, ktorej môžem veriť A keď už mám túto postavu pred sebou, rozpráva mi celý príbeh knihy a ja sa s dôverou poddám a píšem, čo mi postava vraví,

kam ma vedie, ja to len zaznamenávam Ak mi písanie nejde, ak príbeh nenapreduje, pocítim, že to nie je tá správna cesta a musím všetko zmeniť.“ Písanie Svetlany Žuchovej viac ráz vyvolalo živú diskusiu, lebo jej spôsob písania je taký zvláštny, že si môžeme klásť mnohé otázky: a aj ja jej teraz jednu položím: Všimla som si, a veľmi ma to zaujalo, že treťou témou, ktorá podľa môjho názoru zaujíma autorku, je téma krehkosti ľudských osudov, ktoré často visia na rozhraní medzi dvomi svetmi a ľahko sa preklopia do situácie beznádeje a bezvýchodiskovosti Takže by som vás chcela poprosiť, Svetlana, aby ste nám porozprávali, ako toto všetko vidíte a vnímate vy sama Buongiorno, buongiorno a tutti, grazie mille per avermi dato l’opportunità di dire qualcosa sulla mia scrittura, sul mio lavoro Ringrazio la Signora Vallová per la sua scrupolosa presentazione, nonché per la domanda che mi ha posto Ora, vorrei riallacciarmi a quanto ha detto lei e, prima di tutto, devo ammettere che probabilmente è proprio vero che forse sono per carattere, per natura, piuttosto pessimista Tendo a vedere quel famoso bicchiere mezzo vuoto invece che mezzo pieno Questo, semplicemente appartiene alla mia personalità, quindi ce l’ho e, probabil-mente, si riflette nella mia scrittura ho letto diverse volte da qualche parte nelle reazioni ai miei testi che i miei personaggi non sono molto felici e che sebbene si sforzino molto, non sono in grado di trovare la felicità Inizialmente volevo raccontarvi che nella mia professione civile sono uno psichiatra, e spesso anche per lavoro incontro persone che non hanno molto successo, che sono svantaggiate a modo loro, e che si impegnano molto, ma non funziona Proprio ieri ci ho pensato per un po’ e mi sono resa conto di una cosa Come tutti i medici, anche io ho iniziato a lavorare nel reparto di degenza ospedaliera, dove, ovviamente, le persone vengono nei momenti in cui stanno fallendo, quando sono in crisi, quando si trovano in piena emergenza E questo è comprensibile, perché quando si viene in ospedale per essere ricoverati, è perché ci si sente molto male Lì, credo, ho maturato un’esperienza che ha confermato il mio innato pessimismo Ho incontrato spesso persone che hanno fallito e, inoltre, spesso si tratta di persone che in ospedale tornano ripetutamente e il medico le vede di nuovo e di nuovo quando sono in uno stato di angoscia Da questo quindi nasce una sensazione di impotenza Dopo alcuni anni ho iniziato a lavorare in una clinica ambulatoriale, dove per i controlli vengono le persone direttamente dalla vita quotidiana Ciò significa che vengono qui dal lavoro e da qui vanno a prendere il bambino all’asilo,

quindi le vedo in ambulatorio nella vita di tutti i giorni All’improvviso ho capito una cosa che era nuova per me, ovvero che anche le persone che si trovano in una situazione di stallo, in un vicolo cieco, hanno in sé una “spinta alla salute”, hanno una volontà, una “grinta” per guarire Forse nemmeno consapevolmente, ma come se ci fosse una tale forza in noi che ci spinge con forza ad organizzarci le nostre vite A volte commuove il fatto che persone molto svantaggiate e che hanno un destino poco convenzionale trovino poi la loro strada e trovino un modo per essere felici Forse non in modo convenzionale, ma in qualche modo funziona Per me, che sono una pessimista incallita, è una piacevole esperienza correttiva che si possa fare anche in questo modo È qualcosa che forse non avevo visto prima, ma il mio lavoro ora me lo dimostra Tornerò però alla mia scrittura È vero che spesso si dice dei miei personaggi che li ritraggo in una situazione di crisi Nel romanzo “Ladri e testimoni”, ad esempio, incontriamo la protagonista, Marisia, nel momento in cui cerca la sua casa, cerca il suo posto nella vita, non è sicura di essere con il partner giusto, di vivere nel paese giusto e sembra che nonostante si sforzi molto e ci rifletta sopra molto e provi diverse opzioni, non funziona bene Poi incontriamo la stessa Marisia nel racconto “Frammenti di una vita” in un momento in cui sta salutando la madre morente in ospedale, lei va a trovarla e nemmeno questo è un momento proprio felice Spesso mi viene chiesto perché non concedo una pausa ai miei personaggi perché possano trovare un po’ di sollievo Ma qui vorrei sottolineare che questi sono solo alcuni frammenti dalle loro vite Marisia, ad esempio, è una donna ancora giovane che credo abbia la possibilità di vivere molti momenti felici, e credo che alla fine troverà in sé anche la grinta, quella spinta necessaria per superare alla fine tutte le difficoltà con cui sta lottando, o almeno in parte Credo che nessuna vita sia perfetta e credo che anche Marisia potrà finalmente vivere una vita più o meno felice Con questo spirito vorrei concludere questo video perché anche tutti noi, in questo periodo, stiamo attraversando una situazione di crisi che è anche il motivo per cui ci incontriamo in questo modo, in uno spazio virtuale e non di persona Può anche sembrarci ora che la situazione sia senza speranza, siamo stanchi, dura da molto tempo e non siamo in grado di valutare quando avrà fine tutto questo Ma anche nel quadro del mio ottimismo appena ritrovato e appena nato, vorrei augurare a tutti voi di vincere e che la nostra comunità abbia la forza e la spinta alla salute e che la prossima volta possiamo incontrarci di persona e non doverci mandare video In ogni caso, grazie ancora per questa opportunità, e ringrazio chiunque mi abbia ascoltato e prestato attenzione